V tejto úvahe by som sa chcel zamyslieť nad tým, čo pre mňa znamená byť kresťanom a takisto načrtnúť, čo z toho pre mňa vyplýva. Na prvý pohľad je to otázka jednoduchá, no v skutočnosti som si uvedomil, že objektívna odpoveď na ňu nie je až taká jednoznačná. Respektíve, nie je pre mňa ľahké objektívne na túto otázku odpovedať a pritom byť so sebou ako kresťanom spokojný.

Byť kresťanom pre mňa znamená (okrem iného), byť iným. Ako kresťania sme povolaní odlišovať sa. Sme povolaní byť iní, ako sú ľudia okolo nás, ktorí nášho Pána nepoznajú, alebo ho nepoznajú osobne. Sme povolaní túžiť po svätosti, po lepších a hodnotnejších veciach. Čo znamená, byť iným? Ako a čím sa mám ja odlišovať od iných ľudí, predovšetkým od ľudí, ktorí nepoznajú Boha?

Tak predovšetkým by som sa od nich mal odlišovať práve tým, že ja poznám Boha. Že s ním mám osobnú skúsenosť, že počúvam Jeho hlas a svoj život riadim podľa Jeho priania (…buď vôľa Tvoja). Všetky tieto veci sú nesmierne dôležité a je veľmi potrebné si stále klásť otázku, či niečo z tohto nezanedbávam. Pretože Keď začnem riadiť svoj život podľa seba, podľa toho, čo je pre mňa jednoduchšie a príjemnejšie, stratím možnosť počuť Boží hlas a tým stratím aj možnosť mať so živým Bohom osobnú skúsenosť. A toto potom bude viesť k tomu, že môj život kresťana sa nebude líšiť od života ľudí, ktorí Boha nepoznajú.

Moja inakosť by ďalej mala byť viditeľná v mojom správaní. V mojich reakciách, v názoroch a postojoch. Ak chcem byť dobrým kresťanom, ak chcem reálne nasledovať Krista musím sa usilovať o to, aby Ho ľudia poznali z každého stretnutia so mnou. A nemyslím to tým, že budem na krku viditeľne nosiť krížik. Som povolaný prinášať k ľuďom Ducha Svätého, ktorého chrámom je moje srdce. A tak každé stretnutie so mnou má byť pre nich prínosom. Som povolaný do všetkých svojich vzťahov vstupovať s Kristom, ktorý miluje každého. A zvláštnym spôsobom hriešnika. Že Kristus sa na každého z hriešnikov (počnúc mnou) pozerá s láskou, pochopením, povzbudením. Nepoukazuje na chyby, neobviňuje, nevyčíta. Popravde, toto je pre mňa častým kameňom úrazu, kde moje svedomie hlási chybu. Toto je práve jedna z najslabších ľudských vlastností, preto v tejto veci na mne najčastejšie nie je vidieť, že som kresťan.

Ďalšou výraznou vlastnosťou nás kresťanov má byť zodpovednosť. Som povolaný preberať zodpovednosť za svoje kroky. Za život, ktorý žijem. Áno, Pán Ježiš je na našej strane. Ale dal nám, svojim sluhom do ruky svoje talenty, aby sme ich spravovali, kým sa nevráti. A aj ja mám zodpovednosť za tie talenty. Každý z nás. Za to, ako s nimi naložíme. Máme výhodu, že vieme, ako s nimi nemáme naložiť, pretože nám to Pán Ježiš hovorí v evanjeliovom príbehu. Preto je nutné preberať reálnu zodpovednosť za všetko, čo je mi zverené. Od svojho duchovného života (ten je základom fungovania všetkého ostatného), cez vzťahy v mojej rodine, vzťahy s blížnymi, v práci, cez život a chod spoločenstva alebo farnosti, v ktorej žijem až po… Neviem, kde to končí. Ale viem, že nie je nič, čo nemôžem skrze Pána Ježiša ovplyvniť. Čo nemôžem svojimi modlitbami aspoň málinko zmeniť k lepšiemu. Nedokážem svojimi silami dosiahnuť veľa, no veľa dosiahnem svojimi modlitbami. A naopak, dokážem zázraky svojimi modlitbami, ale nemôžem nerobiť zo svojich síl to, čo môžem, čo zvládnem. A v tomto tkvie zodpovednosť, ktorú sme ako kresťania povolaní preberať na svoje plecia. Možno to znie príliš ťažko a zväzujúco, ale so svojej vlastnej skúsenosti viem, že najkrajšie na tom je to, že ak sa líšime (alebo ak sa snažíme líšiť) od iných ľudí v prvom a druhom vyššie spomenutom bode, tak toto je už pomerne ľahké. Pretože nám záleží na ľuďoch a na živote a chode spoločnosti.

Poslednou zmienenou vecou, ktorou sa ako kresťan chcem líšiť (ono ich je mnoho, no v tejto úvahe sa zameriavam len na niektoré najvýraznejšie) je to, že každý deň je nový. Každé stretnutie je nové. Všetko je vždy nové. Presne tak, ako to majú deti. Pre deti je veľa vecí aj niekoľko krát po sebe nových. Rovnako teda chcem pristupovať ku všetkému aj ja. Stále túžim dávať druhým (a aj sebe) novú šancu. Nový začiatok. Prečo? Lebo Pán Ježiš mi dáva novú šancu. Stále. Koľko krát chcem. Ak chceme byť ako On (čo by sme mali chcieť a snažiť sa o to), tak sa mu snažme pripodobňovať aj v tomto. Pre Neho sme všetci úžasní a hodní lásky. Preto chcem, aby všetci, ktorí sa stretnú so mnou, boli hodní mojej lásky, pochopenia a porozumenia. Toto je tiež mojim častým slabým miestom. No takisto sa snažím dávať si v tomto stále novú šancu. Pretože mi ju dáva aj Pán Ježiš.

Keď som si začal všetky tieto veci uvedomovať, poznával som stále viac, akým som slabým. Ako málo z toho všetkého dokážem. Aký som malý a nedokonalý. Ale túžba po Kristovej láske, túžba byť raz v plnosti s Ním a byť bez týchto slabostí ma ženie vpred. Túžba, že tieto moje nedokonalosti raz pominú a budem v Ňom dokonalým mi dáva nádej a motiváciu. Motiváciu byť ako On. Chcem Ho poznať, počuť Jeho hlas, chcem prijímať blížnych ako On, chcem preberať zodpovednosť za svoje konanie, za život v mojej farnosti, v mojom spoločenstve. Nedokážem to svojimi silami. Len s Jeho pomocou sa tomu dokážem priblížiť, no kvôli svojim slabostiam určite spadnem. Ale po každom svojom páde chcem vstať a začať znova. On mi tú možnosť dáva. A v týchto veciach sa chcem líšiť od ľudí, ktorí nemajú takúto motiváciu ako ja, ktorí nepoznajú lásku Pána Ježiša a Jeho otvorenú náruč. Poďme, poznávajme stále viac túto Jeho otvorenú náruč. Počúvajme Jeho hlas. A snažme sa byť inými, lepšími. Stále. Máme na to vždy veľký priestor.

Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete navzájom milovať. (Jn 13,35)