Čo všetko mi dnes, odkedy som vstal, bolo jedno? Koľko a aké vecí som sa rozhodol odložiť bokom?

Postoj „je mi to jedno“ vychádza prevažne z ľahostajnosti. A často sa stáva čoraz väčšou súčasťou nášho života. Rýchly život a priveľké množstvo vstrebávaných informácií nás doslova núti niektoré veci zanedbať. Aby sme stihli niečo, necháme všetko, čo je teraz menej dôležité, alebo čo môžeme urobiť neskôr, na vedľajšej koľaji. Je to pochopiteľné. Sme ľudia.

Ale zaujímalo by ma, prečo sú to vždy veci a činnosti spojené s večným životom, ktoré často odkladám a zanedbávam, aby som stihol spraviť to, čo je potrebné pre kvalitu a spokojnosť v tomto živote. Hm, a možno ani nie až tak potrebné… Prečo pravidelne odložím čítanie sv. písma pred prečítaním denných správ? Prečo zvyčajne vyhľadávam kontakt s niekým blízkym, keď sa môžem porozprávať s niekým, kto mi chce byť Najbližšie? Prečo sa až tak zháňam za novinkami o iných ľuďoch, keď je tu niekto Väčší? Prečo je v mojich bežných denných činnostiach viac túžba po pohodlí a komforte v tomto živote, ako snahy po živote večnom? Teraz to nemyslím tak, že všetko ostatné, mimo duchovnú stránku musí ísť vždy bokom. To rozhodne nie! Ale prečo je to tak výnimočný stav, keď sa rozhodnem v danej chvíli pre Boha? Áno, som síce (zatiaľ) hmotný človek, no raz ním prestanem byť. Ako to, že tak často odkladám to, čo mi môže priniesť radosť a uspokojenie, keď už nebudem môcť vnímať radosť a uspokojenie tohto sveta? Ono, veci v tomto svete sa bez pričinenia nespravia. Je nutné a takisto dôležité venovať im náležitú pozornosť a čas. Je dôležité žiť zodpovedne! Ale prečo sa správam, ako keby som mal zodpovednosť len za terajší život, ktorý by mal v istom momente skončiť úplne, bez pokračovania?  A koniec koncov, Otec odo mňa nechce, aby som venoval všetok čas modlitbe, rozjímaniu a pod. Ale prečo ho venujem práve Jemu tak málo a tak neochotne? Veď sa raz chcem spolu s ním radovať v Jeho dome. Chcem s ním zažívať to, čo má pre mňa pripravené. Ako to, že ak mi na tom záleží, tak v bežnej činnosti to nie je vidieť? Je to ľahostajnosťou? Veď radosť s Ním vo večnosti mi nie je predsa ľahostajná. Chcem bojovať o to, aby som bol v Ockovom dome. S Ním…

Pane Ježišu, pomôž mi prosím, aby všetko, čo robím, som robil v Tvojom mene, s Tvojim požehnaním. Aby som si na Teba nachádzal čas a nebol si pre mňa ľahostajný. Chcem Ťa spoznávať viac a viac Ťa milovať. Aby som Teba nachádzal všade, kam prídem, vo všetkom, čo robím, v každom s kým sa stretnem. Aby každý môj postoj a moje rozhodnutie vychádzalo od Teba. Chcem sa rozhodovať ako Ty. Pomáhaj mi prosím hľadať Tvoju vôľu a rozhodovať sa pre ňu. Chcem sa jedného dňa stretnúť s Tebou. Pane Ježišu, pomôž mi prosím dobre prežiť tento advent, aby som mohol lepšie osláviť Tvoj príchod, ktorý mi priniesol spásu.