V nedeľu Božieho milosrdenstva sme spolu putovali do blízkeho Vranova u Brna, ktorý je mariánskym pútnickým miestom. Naše 12 km kráčanie uličkami a lesom sa nieslo v duchu ticha a bolo prerušované spevom vtákov a niekoľkými zamysleniami o Božom milosrdenstve. V cieli sme sa zastavili v Kostole Narodenia Panny Márie a dali si výborný obed v blízkej hospode. Ja osobne som si veľmi užila prírodu a pokoj, ktorý mi v meste chýba.

Na ochutnávku jedno zo zamyslení:

„Ticho nie je absenciou niečoho, práve naopak je prejavom prítomnosti, ba tej najintenzívnejšej prítomnosti, aká jestvuje. Keď moderná doba znevažuje ticho, je to príznak vážnej a znepokojujúcej choroby. V tichu si kladieme skutočne životne dôležité otázky. Samotný Boh prebýva v úplnom tichu. Ak sa človek zahalí do ticha, priblíži sa k nebu alebo lepšie povedané nechá Boha, aby sa v ňom prejavil.

Ako možno v dnešnom uponáhľanom svete extrémne zahltenom technikou nájsť ticho.

Hluk unavuje a ticho sa zdá byť nedosiahnuteľnou oázou pokoja. Koľkí z nás sú nútení pracovať v otrasnom lomoze, ktorý ich trýzni a zbavuje ľudskosti? Mestá sa stali hučiacim peklom, dokonca ani v noci nie sme ušetrení útokov rozličných zvukov. Ak je postmoderný človek zbavený hluku, zmocňuje sa ho hluchá a mučivá úzkosť. Privykol ustavične prítomnej kulise hluku, ktorý ho otravuje a zároveň upokojuje. Keď hluk stíchne, človeka to zneistí. Zostane rozochvený a stratený. Hluk mu dodáva pocit bezpečia ako droga, od ktorej sa stal závislý. Hluk vzbudzuje dojem, že život je veľká oslava, krúti sa ako tornádo, aby sa mu človek nemohol zblízka prizrieť. Rozruch sa stáva utišujúcim prostriedkom, sedatívom, striekačkou s morfiom. Je niečo ako sen, ako neuchopiteľný príznak.

Lenže hluk je nebezpečným a neúčinným liekom. Diabolským klamstvom, ktoré umožňuje človeku vyhnúť sa konfrontácii s vlastnou vnútornou prázdnotou.“

– Sila ticha / Kardinál Robert Sarah

Fotogaléria: https://photos.app.goo.gl/PQJNFj8AAphrqr8P7

Emília Repková